„Zítra může být úplně cokoli – apokalypsa, svatba, pohřeb.” 

To sú slová, ktoré zazneli na jednej z diskusií počas druhého dňa festivalu Salón původní tvorby 2021 a zarezonovali mojím vnútrom. Program bol už od desiatej rána nabitý. A napriek tomu, že sme celé dva dni mohli sedieť v pohodlí domova za počítačom, či iným zariadením, organizátori udalosti nás naozaj plnohodnotne umelecky vyťažili.

Program druhého dňa bol rozčlenený do troch blokov, oddelených hodinu trvajúcimi debatami, do ktorých sa mali možnosť zapojiť aj pozorovatelia, prípadní nováčikovia, napríklad takí, akým som tento rok bola aj ja sama. Verím, že po dlhom období odluky a absencii sociálneho kontaktu bolo príjemné (nielen pre mňa) nanovo obnoviť úlohu diváka, či potenciálneho diskutéra, zobudiť vlastné myšlienky a rozvibrovať hlasivky, ktoré aspoň do mikrofónu zdieľali naše postrehy k tvorbe študentov Divadelnej fakulty.

Po raňajkách, ktoré bolo možné spoločne vychutnávať na rannom Brunchi, sme sa vybrali na dopoludňajšiu vychádzku. Město se probouzí nad ránem bolo dielo, ktoré nás druhý deň usadilo do nášho diváckeho kresla. Martin Urbaník v audiovizuálnej forme spracoval text Michala Moravca. Atmosferické obrazy mesta, výjavy miestami prekrývajúce sa a občas naopak kontrastujúce s narozprávaným textom, ktorý dopĺňa video. Dostali sme možnosť byť pozorovateľmi metaforickej, existenčnej reflexie na zobúdzajúcu sa spoločnosť. V konečnom dôsledku sa autorovi videa Martinovi podarilo naplniť jeho zámer, ako nám to sám prezradil v diskusii. Obrazmi chcel hľadať vedľajšie významy, uniknúť vizuálnej priamočiarosti, dokonca nám dal priestor (pri tak serióznom texte) na zasmiatie sa.

Norma a Lumír nepotřebují znát svá jména je rozhlasová hra, ktorá sa v programe takmer nemala ocitnúť. V debate sme sa to dozvedeli od Lucie Netopilovej, Matouša Bendu a Stanislava Čabana, ktorí sú zodpovední za rozhlasové spracovanie textu Marie Bláhovej. Uviedli, že kvôli situácii spojenej s pandémiou Covid-19, sa im nepodarilo nahrávať druhýkrát a tak pociťovali isté obavy z výsledného útvaru. Avšak diskutujúci počas debaty vyjadrili svoju spokojnosť s výsledným tvarom, vyslovili chvály, dokonca takmer jednohlasne odznelo, že rozhlasová forma bola naozaj dobrou cestou interpretácie.

Text Veroniky Onheiserovej Otrava alkoholem do audiovizuálnej podoby pretvorili Tomáš Slabiňák, Jan Valeš a Adam Kořán.  „Dnes už klasický rozhovor dvou lidí o chlastu. Možná s filosofickým přesahem, chcete-li…”, píše sa v programe. Aj keby sme nechceli, naozaj to bolo tak, že výsledné päť minútové video v sebe nieslo filozofický odkaz. Hercom sa z textu podarilo vytiahnuť témy akými sú napríklad alkoholizmus zapríčinený dlhodobým odlúčením a dôsledky lock downu. A to všetko aj vďaka nadsázke, ktorú priniesli do tejto vážnej témy.

Duo Matěj Pour a Hynek Tajovský viedlo osem minútový rozhovor o tom, čo realita môže a nemusí znamenať. Už sám o sebe náročný, mnohoznačný text Alžběty Neničkovej, pretvorili úctyhodne a tak sme mohli sledovať pomerne ucelenú mini inscenáciu na videu. Jednalo sa o rozpravu venovanú hodnotám, skutočnosti ale aj ľudskej stratenosti. Predviedli nám akési krčmové absurdno, doslova Chrápání reality, súzniace so samotným názvom textu, z ktorého Matěj a Hynek vychádzali.

Vánoční scénář – Tichá noc. Rozhlasová hra alebo filmový scenár? Na debate sme sa od autorky Kristýny Novákovej dozvedeli, že tento literárny hybrid bol zámerom. Kristýna, zároveň aj dramaturgička v tvorivom kolektíve, totižto vytvorila dielo, ktoré sa na prvý pohľad javí ako filmový scenár, ten je ale umelecky spracovaný do podoby rozhlasovej hry. A teda vlastne nie divák, ale poslucháč má možnosť aktívne zapojiť svoju fantáziu a vskutku jedinečne spracovávať aj scénické poznámky, s ktorými sa bežne nestretne a práve tie dodávajú, či menia vedľajšie významy daného diela. V prípade Vianočného scenára nám boli ponúknuté témy ako paralela na biblický príbeh, akési podobenstvo narodenia Ježiša do 21. storočia, ale aj negatívne stránky súčasného turizmu. Súčasťou tvorivého kolektívu ďalej boli Anna Magdalena Pavlicová (réžia), Šimon Obdržálek, Alexandra Vostrejžová a Adam Kořán (herci). K spracovaniu pristupovali citlivo, zotrvali v jednoduchosti, no o to funkčnejšie vystúpil do popredia autorský zámer a samotný efekt tohto počinu.

Herečka Tereza Havránková si vybrala netypický spôsob spracovania text do formátu rozhlasovej hry. Zvukovému záznamu ponechala video, dokonca aj s malými chybičkami, ktoré boli súčasťou nahrávacieho procesu. Vytvorila tak akýsi  „scudzovák”, ktorý nás práve naopak k textu Společnost (od Kristýny Novákovej) a jeho odkazu o to viac priblížil. Video je strohé, čiernobiele, herci k nám sedia chrbtom. Dostali sme priestor do hĺbky spracovať vypočuté slová, no zároveň sa pritom necítime úplne osamelo. Akoby si Tereza zaumienila ukázať nám, že staršia dáma úprimne debatujúca so svojim domácim miláčikom – psom, už naozaj nechce zažívať tak intenzívnu samotu. Zaujímavý poznatok; Tereza obsadila do role psa svojho „človečieho” spolužiaka.

Na odľahčenie od ťaživých tém sme dostali text Vojtěcha Balcara plný nadsázky a humoru. Vojtěch, ktorý bol súčasťou organizačného tímu, sa počas debaty vyjadril, že keď videl aké náročné texty účastníci posielali, svoj pôvodný výber zmenil a nahradil ho textom Fortune telling online. Veštenia z kariet UNO sa herci Daniel Gajdoš, Jan Šmach (hosť z ateliéru ATD) a Tereza Havránková v réžii Michala Moravca zhostili umne. Gagy reflektujúce trapasy z online hovorov, či príhody z bežného života nás tak snáď aspoň na okamih vytiahli zo stereotypu terajších dní.

A potom sme si zalietali s lastovičkami. Vlaštovka, text napísaný Hanou Pavéskovou, v ktorom predostrela pocity nepríjemna a osobných, možno až nemilých tém. Usiluje sa na ne ale nachádzať riešenia. Lucia Netopilová, ktorá nikdy pred tým také čosi neurobila, k tomuto textu vytvorila krátky animovaný film. O to väčšie bolo ohromenie všetkých prítomných na debate, keď sme počúvali, koľko času a úsilia vynaložila Lucia na svoju animovanú filmovú prvotinu. Vizuálny zážitok plný krehkosti a intímna, zranení a snahy posunúť sa (v živote?) ďalej. Symbolov, ktoré nás privedú k uvedomeniu. Taký príjemný úlet. Je nádherné pozorovať, ako sa dve mladé ženy zhostili úloh, s ktorými sa bežne vo svojom študijnom odbore nestretávajú.

O čosi netradičnejšie si polohu ženských tém zakúsil Jan Valeš, autor básne (O)pilovaná. Báseň, ktorú vytiahol zo šuflíka, vznikala pomerne osobitým spôsobom. Sú to slová dievčaťa, ktoré Jan počul a mali pre neho tak poetickú hodnotu, že sa rozhodol spracovať ich vo svojom literárnom poňatí. To následne audiovizuálne spracovali Bára Horčičková a Lukáš Koláček do približne minútového klipu, v ktorom prostredníctvom krátkych obrazov zobrazili svoju interpretáciu. Názov (O)pilovaná má podľa Jana viacero významov; pilovaná – porezaná, opilovat – opiť, opylovat a mnoho ďalších.. „Je to vlastne hodne zo života..”, dodal autor na záver.

Finálnym dielom druhého dňa Salónu původní tvorby 2021 bola Rozárka. Václav Alexa, ktorý text napísal a režíroval, nám spolu s tvorivým kolektívom Terezou Jančovou (scenografia), Martinom Štěpánkom (kamera, postprodukcia) a hercami Karolínou Vaňkovou, Adamom Kořánom a Janom Valešom odprezentovali čosi ako filozofický traktát. Scénické čítanie vo forme štyridsať minút dlhého audiovizuálneho záznamu. Napriek tomu, že podľa slov Václava finálny výsledok vyzeral inak, ako bol pôvodný zámer, snaha odovzdať divákom hĺbavé posolstvo bola naplnená. Video, ktoré z technických príčin vznikalo  „na punk”, prezentuje neľahké existenčné témy; liečenie tráum, obete tráum, hľadanie hodnôt otázky bytia, či aj pomerne kontroverznú, no stále citlivú tému samovraždy. Rozárka je kombináciou jednoduchých obrazov a naturálnych hereckých výkonov. Tvorcom sa videom podarilo povedať to, čo by za bežnej situácie museli na javisku zahrať. Na poslednej debate, ktorá uzatvorila dvojdňový program, vznikla zaujímavá filozoficko-psychologická debata o tom, čo vlastne trauma je a prečo sa ju niekto rozhodne liečiť. Vo svojom vnútri som si zo záveru dňa odnášala prebudenie, motiváciu aj naďalej pracovať na svojich  „boliestkach”, osobnom progrese a verím, že som nebola jediná.

Salón původní tvorby 2021 sa teda aj napriek všetkým komplikáciám, ktoré posledný rok priniesol, stal regulérnym festivalom, a to aj vďaka organizátorom tejto dvojdňovej udalosti. Umelecky tvoriť bez ľudského kontaktu nie je jednoduché a my sme boli svedkami toho, že sa to dá. Zúčastnili sme sa udalosti, ktorá v online priestore spojila ľudí, vzbudila vzájomné pochopenie a potrebu tešiť sa aj z maličkostí. Vo veľmi príjemnej a familiárnej atmosfére sme mohli oceniť hodnoty ľudskosti, prajnosti a empatie. Ocitli sme sa v situácii, kedy pandémia priniesla vskutku pozitívne výsledky. Je nutné konštatovať, že študenti DF-JAMU v tvorivom procese pracovali s médiami, po ktorých by možno za bežnej situácie nikdy nesiahli. Bolo obohacujúce sledovať, s akým zadosťučinením skúšali kreatívne pozície, vďaka ktorým vznikol priestor pre objavenie nových skrytých talentov, o ktorých sme možno ani netušili, že môžu existovať. Nečakaným doplnkom programu bol špeciálny projekt Šimona Petáka, vďaka ktorému sme si mohli vyskúšať niečo  „nové a interaktívne”. Čosi, čo prebudilo náš nervový systém, predstavivosť, oživilo témy sebaprijatia a mne vytvorilo na tvári úsmev. Za naozaj výnimočné považujem, že tento menší, dvojdňový festival v online podobe dokázal priniesť do skľúčujúcich dní osamelosti niečo také podstatné, ako je pojem Solidarita